Starší z vás si možno pamätajú na rubriku pod názvom „Vandalská kronika“, ktorá sa objavovala v deväťdesiatych rokoch na stránkach kultúrneho mesačníka. Žiaľ tento jav z našej spoločnosti nevymizol a objavuje sa znovu, zhodou okolností na tom istom mieste na ktoré apelovala vtedajšia výzva k zamysleniu sa nad týmto javom, a týka sa taktiež lavičiek ako vtedy pred vyše dvadsiatimi rokmi.
Autor článku sa pohoršoval nad tým, že po osadení boli úplne zničené. A dnes? Cyklochodník Eurovelo nie je ešte skolaudovaný a už sa našiel „umelec“, ktorému estetické cítenie zrejme nič nehovorí. V pondelok 23.12.2019 boli osadené nové lavičky vedľa predmetného cyklochodníka Eurovelo a 27.12.2019 bolo zistené pomaľovanie lavičiek! Zamyslime sa znovu: čo vedie ľudí k páchaniu takejto pre spoločnosť škodlivej činnosti? Samotné pomenovanie tohto javu pochádza z dôb starovekého národa, ktorý za sebou zanechával spúšť. Zaujímavý je aj postoj odborníkov k tejto otázke: v minulosti sa napr. remeselníci, či umelci snažili o vytvorenie nejakej pozitívnej hodnoty, výrobku či inak zanechali „podpis“ po sebe. A dnes? Niektorí jedinci zrejme chcú, aby sa na ich výtvory nezabudlo aj takýmto odsúdeniahodným spôsobom. Okrem toho, že páchajú protizákonnú činnosť poväčšine pod rúškom tmy, len aby ich nikto nevidel, prezentujú tak svoju pochybnú „odvahu“. Ničením hodnôt, ktoré niekto pred nimi vytvoril pre osoh všetkým nie je hrdinstvom. Nehovoriac o tom, že alkoholom potúžení milovníci sedenia zabúdajú aj na základné kultúrne návyky, keďže sedia niekedy aj na operadlách a s chodidlami na mieste, ktoré je určené na sedenie. Vybíjať si vlastnú frustráciu ničením verejnoprospešných vecí nie je hrdinstvom. Je výrazom hlúpeho návyku a nenávisti, ktorého svedkami nie sú už len sociálne siete, ale ako vidíme odniesli si to aj lavičky, či stojan na bicykle. Bolo by zaujímavé, či by autor daných „graffiti“ našiel v sebe odvahu a vyšiel s farbou von – no nie s tou, ktorú použil na ničenie lavičiek, ale aby nám predstavil vlastnú identitu. Iste by sa mu mnohí občania nášho mesta radi poďakovali osobne. Je zarážajúce, že len štyri dni postačovali na to, aby sa takto „podpísal“. Je naivné myslieť si, že šlo o posledný pokus. Veríme však, že väčšina ľudí toto konanie odsudzuje. Zamyslime sa najmä v rodinách, či školách nad tým, kam vedieme svoje ratolesti a čím živíme svoju, ale aj ich myseľ. Veď pozitívne hodnoty môžeme v sebe vypestovať aj postojom k tomu, čo pre nás iný človek vytvoril, a to tak že nebudeme ničiť dielo druhých ľudí, ale budeme to užívať šetrne, aby vydržalo čo najdlhšie aj pre tých, ktorí prídu po nás.
